28.11.2024 Redakcia Vášeň v tebe (Foto: shutterstock/fizkes).
Keď sa narodila moja dcéra, myslela som si, že ju čaká ten najkrajší život. Bola som hrdá na všetko, čo dosiahla, aj keď to znamenalo, že ju nebudem mať nablízku. Dnes má dcéra vlastnú rodinu, môjho krásneho vnúčika Erika, no vidím ho len cez obrazovku. Teraz, keď sa blížia Vianoce, cítim, aké to je, keď je rodina ďaleko a objatie je len spomienkou.
Foto: shutterstock/fizkes
Redakcia: Nižšie zverejňujeme list od Eriky zo stredného Slovenska. Erika nám napísala o tom, ako sa z jej hrdosti na dcérine úspechy stala samota počas sviatkov. Radi by sme vás pozvali, milí čitatelia, aby ste sa aj vy podelili o svoje príbehy alebo myšlienky. Niekedy je písanie skvelou formou psychohygieny – dá nám možnosť vyjadriť, čo nás ťaží, a nájsť v tom úľavu. Napísať svoje pocity na papier často znamená získať nový pohľad na veci, ktoré nás trápia. Pošlite nám svoj list na info@vasenvtebe.sk – možno tým pomôžete nielen sebe, ale aj niekomu, kto prežíva niečo podobné.
Diaľka, hrdosť a tichý smútok pod vianočným stromčekom
Pamätám si, keď sa narodila moja dcéra. Tá radosť sa nedá opísať. Celý svet sa mi zdal krajší, všetko malo zmysel. Roky ubehli a Veronika vyrástla. Vyštudovala výbornú školu v Dánsku, čo bolo splnenie snov, ktoré som pre ňu vždy mala. Bola som na ňu nesmierne pyšná. Chválila som sa, kade som chodila – moja dcéra, v zahraničí, na takej prestížnej škole!
Dnes je Veronika dospelá žena. Žije v Dánsku so svojím manželom a synom Erikom, mojím trojročným vnúčikom. Erik je ten najkrajší dar, ale vidím ho len cez obrazovku. Objatie, vôňa dieťaťa, jeho smiech – všetko je také vzdialené.
Idú Vianoce a nebudeme spolu. Tak to tento rok vyšlo. Minulé Vianoce som bola pri nich, aj predminulé, ale teraz nie. Ostávam doma a oni tam, stovky kilometrov ďaleko. Čoraz viac si uvedomujem, čo sa vlastne stalo. Naša rodina už nie je spolu. Ani na sviatky.
Vianoce na diaľku: Rozmýšľam, či som spravila správne…
Premýšľam, či som spravila správne. Možno som ju príliš podporovala v snoch, ktoré ju odviedli tak ďaleko. Chcela som pre ňu niečo, čo som ja nemala. Aby videla svet, dosiahla viac, než som ja dokázala. Bola som na to hrdá. Ale dnes cítim niečo iné – smútok. Možno je to len smútok staršej mamy, ktorá chce svoje deti a vnúčatá nablízku.
Pýtam sa sama seba: Stojí to za to? Život vonku, ďaleko od rodiny? Má byť toto zmyslom života? Čím ďalej, tým viac pochybujem. Nemalo by to byť tak, že rodina je spolu, pomáha si, zdieľa radosť aj starosti? Nie som si istá, či to, čo sme dosiahli, stojí za tú prázdnotu, ktorú cítim dnes.
A aj keby… Stále mi chýbajú.
Meno a niektoré detaily boli na žiadosť autorky zmenené.
Radi by sme vás pozvali, milí čitatelia, aby ste sa aj vy podelili o svoje príbehy alebo myšlienky. Niekedy je písanie skvelou formou psychohygieny – dá nám možnosť vyjadriť, čo nás ťaží, a nájsť v tom úľavu. Napísať svoje pocity na papier často znamená získať nový pohľad na veci, ktoré nás trápia. Pošlite nám svoj list na info@vasenvtebe.sk – možno tým pomôžete nielen sebe, ale aj niekomu, kto prežíva niečo podobné.
Redakcia Vášeň v tebe.
Súvisiace články:
„Na dovolenke all inclusive sme stretli pár, ktorý zmenil moju dovolenku na nočnú moru“ [LIST]
Prázdniny na vidieku v 90. rokoch „Na tú vôňu nezabudnem“ [LIST]
Ďakujeme, že ste si prečítali náš článok. Odporúčame vám sledovať nás v službe Google News.
