26.12.2024 Redakcia Vášeň v tebe (Foto:freepik.com/@ Drazen Zigic).
Neuspokojené emocionálne potreby v detstve sa bohužiaľ premietajú do celého života. Často si neuvedomujeme, prečo sa v dospelosti správame tak, ako sa správame. Obviňujeme sa z charakterových nedostatkov, nadmernej úzkosti a pesimizmu alebo dokonca z porúch osobnosti. Pritom obranné mechanizmy, ktoré sme si vyvinuli, aby sme prežili ťažké situácie v škole alebo v rodinnom dome, sú zodpovedné za náš prístup k svetu a iným ľuďom. Ich odhalenie môže byť oslobodzujúce a pomôcť nám prijať samých seba.
Ťažkosti pri vytváraní blízkych vzťahov
Úzkosť z nadväzovania blízkych vzťahov v dospelosti môže byť dôsledkom osamelosti v detstve a nedostatku bezpečného puta s jedným alebo oboma rodičmi. Ak sme sa v detstve necítili bezpodmienečne milovaní, pravdepodobne budeme mať v dospelosti znížené sebavedomie.
Mnohé deti sa naučia prispôsobovať požiadavkám svojich opatrovateľov; je to prirodzený proces socializácie za predpokladu, že rodičia neočakávajú úplnú poslušnosť a netrestajú prípadné prehrešky citovou ľahostajnosťou. Takéto dieťa sa naučí, že lásku si treba nejakým spôsobom zaslúžiť, a začne čítať nálady rodiča a prispôsobovať sa jeho potrebám. V dospelosti to vedie k strachu z intimity a k neustálemu tlaku byť dokonalý: „Bojím sa, že nebudem pre niekoho dosť dobrý/dobrá, takže ma ten človek opustí“.
Niektorí ľudia sa snažia maskovať svoj strach z intimity „osamelosťou z vlastného rozhodnutia“ a „potrebou slobody“. Stojí však za to úprimne si odpovedať na otázku, či sa naozaj cítime šťastní sami, pretože, ako bolo napísané: „samota je potešením pre tých, ktorí ju chcú, a utrpením pre tých, ktorí sú do nej nútení“. Psychológovia upozorňujú, že človek sa môže cítiť skutočne slobodný aj v dobrom, zdravom vzťahu a že vynútená samota bude pre niektorých ľudí väzením.
Nedôvera voči iným ľuďom
Ak sme sa v detstve cítili izolovaní, je veľmi pravdepodobné, že v dospelosti budeme pristupovať k iným ľuďom s nedôverou, dokonca aj k tým, ktorí sú k nám veľmi milí. Ľudia, ktorí boli v škole neobľúbení, sa aj v dospelosti budú čudovať, prečo je k nim niekto milý – „možno preto, že odo mňa niečo chce?“. Tento druh nedôvery je tiež súčasťou nízkeho sebavedomia a strachu vstúpiť do akéhokoľvek vzťahu. Bezpečný odstup sa v tomto prípade javí ako najlepší a najmenej rizikový. Terapeuti upozorňujú, že ide o začarovaný kruh, ktorého výsledkom je osamelosť a čoraz slabšie sebavedomie.
Nezávislosť za každú cenu
Detstvo by malo byť bezstarostným obdobím hier a vytvárania vzťahov. Bohužiaľ, už tak plaché batoľatá môžu mať problém získať si uznanie medzi svojimi rovesníkmi. Odmietnutie v tomto veku môže byť ranou na dlhé roky, najmä ak sa podpory nedostáva aj doma. Preťažení alebo nič netušiaci rodičia môžu problémy svojho dieťaťa bagatelizovať, ktoré sa potom cíti dvojnásobne odmietnuté a nedôležité.
Časom sa boj o pozornosť a prijatie stáva zdrojom čoraz väčšej frustrácie, takže prirodzeným obranným mechanizmom je izolácia od sveta. V dospievaní a v dospelosti sa takíto ľudia stávajú outsidermi, opovrhujú nasledovaním skupín a trendov, izolujú sa a za každú cenu zdôrazňujú vlastnú nezávislosť. Bohužiaľ, extrémy nikdy neslúžia našej psychike. Podľa odborníkov môže mať tento typ správania deštruktívny účinok – najmä vtedy, keď sa úplne odrežeme od okolitého sveta, vyhýbame sa nadväzovaniu vzťahov a odmietame akékoľvek pokusy o podporu zo strany blízkych.
Skrývanie našej pravej tváre
Ak nás v detstve rovesníci odmietali alebo nám rodičia neprejavovali dostatok lásky, môžeme mať v dospelosti sklon skrývať svoje pravé ja. V psychologickom žargóne sa tento jav označuje ako „syndróm podvodníka“. „Ak som nebol prijatý taký, aký som bol v detstve, potom zrejme nie som dostatočne hodnotný“. – ľudia s takýmto sebavedomím sa snažia byť atraktívnejší, zábavnejší, prifarbujú si realitu zo strachu, že všetci čoskoro zistia, že sú nudní a že sa v ich živote nič nedeje.
Sú to ľudia, ktorí sa často nechajú využívať v práci a dovolia, aby im neustále pribúdali povinnosti. Za každú cenu chcú dokázať svoju hodnotu a podceňujú vlastné kompetencie. Zvyčajne sa ľuďom so syndrómom podvodníka v živote veľmi dobre darí a vykazujú mnoho pozitívnych charakterových vlastností. Nedokážu ich však rozpoznať alebo šikovne využiť. Vlastné úspechy považujú za výsledok náhody alebo šťastia. Niekedy je potrebná terapia, aby sa oslobodili od neopodstatnených komplexov.
Problémy s prejavovaním náklonnosti
Ťažkosti pri nadväzovaní vzťahov v detstve často vedú k tomu, že máme problémy s prejavovaním citov. Nedostatok bezpečnej väzby s rodičmi mohol mať za následok aj skrývanie skutočných emócií. Dospelí s takouto batožinou sa často nedokážu prinútiť k úprimnému rozhovoru ani s blízkym priateľom. Obávajú sa, že nebudú prijatí, a preto skrývajú svoje skutočné emócie. Boja sa prejaviť svoje pocity zo strachu pred odmietnutím a nepochopením. Strach z bolesti z rozpadu vzťahu je silnejší ako potreba vstúpiť do vzťahu.
Zameranie na vzhľad
Odmietnutie a osamelosť v detstve výrazne prispievajú k nízkemu sebavedomiu v dospelosti. Nedostatky, ktoré vnímame vo svojej postave, sa potom snažíme kompenzovať prehnanou pozornosťou venovanou vzhľadu. Psychológovia zdôrazňujú, že snaha byť atraktívny nie je zlá. Pre našu psychiku je však deštruktívne, ak je naša sebaúcta závislá len od nášho vzhľadu.
Redakcia Vášeň v tebe.
Súvisiace články:
Prečo sa vzťahy rozpadajú? Skúmali to už pol storočia. Nie je to podvádzanie!
Znamenia zverokruhu, ktoré si nebudú rozumieť s Baranom. Tieto vzťahy vesmír nepodporuje
Ďakujeme, že ste si prečítali náš článok. Odporúčame vám sledovať nás v službe Google News.